V tejto škole deťom netreba vysvetľovať, čo je empatia či rešpekt, majú ich na dennom poriadku. Čas tu má vlastné pravidlá, vraví učiteľka

pt, 26. decembra 2023 o 06:31

Mária Niková je učiteľka, ale nie celkom typická. Pracovala v školstve 30 rokov, aby zistila, že to bola vlastne len príprava na prácu, ktorú robí teraz – učenie detí v nemocničnej škole. „Aj keď nemocnica nie je miesto, kde by sme mali byť radi, ja som. Mám svoju prácu rada, denne v nej stretávam hrdinov,” hovorí špeciálna pedagogička v nemocničnej škole na bratislavských Kramároch.

Učenie v nemocničnej škole nie je len o vybraných slovách či násobilke. Ilustračné foto.

Foto: Shutterstock.com

Jedným z jej hrdinov je Kryštof od Považskej Bystrice. Mamina ho volá Kryštúfek, Mária Niková zasa Kryštofko. Má neľahký osud – zo zdravého predškoláka sa zo dňa na deň stal pacient. Niekoľko komplikovaných operácií, množstvo pravidelných lekárskych kontrol, vyšetrení, dlhodobá hospitalizácia, neskôr nastavenie liečby na dennej onkologickej klinike, kam dochádza dodnes.

Napriek tomu má Kryštof stále úsmev na tvári a iskričky v očiach. „Krásny úsmev, český akcent, nádherné oči a čistá duša – to je Kryštof. Aj keď bol škôlkar, chcel sa učiť v našej školskej učebni pre „veľkých školákov“, a tak sa stal školákom ešte skôr než nastúpil do základnej školy. Počas dlhodobého pobytu v nemocnici kreslil tie najkrajšie lokomotívy, vlaky a hasičské autá a ja som mu každý deň zo školského skladu nosila kopce papierov z výpočtového strediska, ktoré slúžili ako kresliaci podklad,” spomína Mária Niková.

Dnes je z Kryštofa už školák, ktorý krásne číta, píše a spieva. „Pravidelne nám robí súkromné koncerty piesní Milana Lasicu a Júliusa Satinského. Jeho obľúbená Keď som išiel do lesa po drevo bavila veľkých aj malých, rodičov, žiakov aj moje kolegyne. Nechápali sme. Vlastne nechápeme stále. Tú pozitívnu energiu a čistotu duše. Kryštof je zázračné dieťa. Kryštof je dar. Napriek chorobe a ťažkým chvíľam dokáže dávať lásku, radosť a pokoj všetkým okolo seba,” hovorí špeciálna pedagogička.

Trochu mama, trochu kamarátka

Učenie v nemocničnej škole je pre ňu viac než práca. „Cítim, že mojim žiakom môžem priniesť kúsok radosti do jednotvárnych nemocničných dní, kde plynutie času má svoje pomalé pravidlá. Rada pre nich vymýšľam vzdelávacie aktivity, vďaka ktorým objavujú v sebe nepoznané a prekonávajú svoje limity. Rada im vytváram nové cesty na poznávanie okolitého sveta aj seba samých. Som tu pre nich.”

Ako dodáva, aj ona sa od svojich žiakov učí, a to neustále. Je to pre ňu obrovská škola života. „Denne sa tu učím, že vzácnosť a krehkosť ľudského bytia nie je samozrejmosť. Učím sa tiež vážiť si čas, osobnú blízkosť, záujem. Každé z detí má svoj príbeh, ktorý sa snažím veľmi citlivo vnímať a rešpektovať. Mnohé z detí sa mi vrývajú do pamäte aj srdca.”

Mária Niková robí svoju prácu prostredníctvom občianskeho združenia Moje šťastné dieťa, ktoré realizuje vzdelávanie v nemocničných školách v Bratislave, Martine a Košiciach, financie na to majú vďaka podpore Nadácie Volkswagen Slovakia. Rozdielov oproti bežnej škole je neúrekom. „Žiakom tu netreba vysvetľovať čo je inklúzia, empatia, či rešpekt. Tieto pojmy sa nejako prirodzene stávajú súčasťou školského nemocničného života. V tomto na emócie nabitom prostredí, kde čas plynie pomaly, učí škola žiakov okrem vybraných slov či matematiky aj vzájomnej pomoci a ohľaduplnosti. Nemocničná škola nie je prípravou na život, nemocničná škola životom jednoducho je,” približuje Mária Niková.

Pracovať v nemocničnej škole pre ňu znamená byť učiteľkou, vychovávateľkou, mamou, tetou i kamarátkou, a to často nad rámec pracovného času. „Znamená to byť tou, ktorá vzdeláva a zároveň je nablízku, keď mama je ďaleko. Tou, ktorá chytí za ruku, utrie slzu a vyženie chmáry smútku, strachu a osamelosti z detskej ubolenej duše.”

Viktor a nožnice

Jej práca prináša ale aj krásne, ba až dojímavé okamihy. Mária spomína príbeh Viktora, ktorý sa narodil s deformáciou prstov na oboch rukách. Absolvoval niekoľko operácii a po poslednej úspešnej sa mu splnil sen – v šiestich rokoch po prvý raz sám dokázal vziať do rúk nožnice a strihať.

„Prvý odstrihnutý prúžok žltého farebného papiera bol oslavou lekárskej vedy a detskej túžby po uchopení a poznaní sveta. S radosťou som Viktorovi neúnavne vyberala zo skrine staré časopisy, vlnenú priadzu, odstrižky látky ba aj papierové obrúsky a papier na pečenie... všetko „strihateľné“.Tešila sa celá nemocničná trieda. Všetci nemocniční spolužiaci sa v tej chvíli stali Viktorovým podporným tímom. Pretekali sa, kto z nich pripne na nástenku ďalší odstrihnutý farebný prúžok. Nezostal na nej ani kúsok voľného miesta. V ten deň sme so žiakmi nevypracovali ani jeden pracovný list z matematiky, ani slovenského jazyka. Všetci sme však zložili rovno niekoľko skúšok z predmetu „život“,” spomína Mária Niková.

Ako vyzerá vyučovanie v nemocničnej škole

Vzdelávanie detí, ktoré sú choré alebo po úrazoch v nemocničných školách a škôlkach je veľmi špecifické a rôznorodé. Priebeh vyučovania sa plne prispôsobuje potrebám detí a ich zdravotnému stavu, a majú čo k nemu povedať aj lekári.

A ako vyzerá vyučovanie samotné, vysvetľuje Mária Niková. „Každý deň, skôr ako sa špeciálni pedagógovia začnú venovať učebným témam podľa jednotlivých predmetov, začínajú vzdelávací deň rozhovorom so žiakom pri lôžku. Skôr ako sa začnú témy zlomkov či vybraných slov, prichádzajú slová, ktoré liečia, zbližujú aj učia. Skúseným pedagógom slúžia na rýchle zmapovanie aktuálneho stavu dieťaťa, na základe čoho potom volia individuálne vzdelávacie postupy a primerané zaťaženie malého pacienta. Často je nutné navodiť potrebné emocionálne preladenie dieťaťa, upokojiť ho a poskytnúť mu pocit bezpečia a opory. Každé z našich detí má svoj vlastný príbeh, ktorý musí pedagóg rešpektovať a pracovať s nim veľmi citlivo, akceptujúc individuálne potreby, pocity a niekedy aj nezáujem či nechuť k činnosti, učeniu či k rozhovoru. Niekedy je potrebné byť dokonca iba ticho, ale nablízku. Toto ticho je však prejavom pochopenia, uznania a pomoci.
Citlivá komunikácia, záujem pedagóga o dieťa, uznanie jeho pocitov bez posudzovania a navodenie tvorivej atmosféry a aktívneho učenia cez zážitkové formy vzdelávania vytvárajú bezpečný vzdelávací priestor pre každého žiaka v nemocničnej škole.

Vzhľadom k zmenám v zdravotnom stave a tiež rýchlej unaviteľnosti dieťaťa nie vždy je možné plánované vzdelávacie aktivity dokončiť, či realizovať. Vtedy sa snažíme nenásilne preniesť do sveta fantázie, slobodného tvorenia a hier. Učebné činnosti nahrádzané relaxačnými aktivitami s prepojením napríklad na výtvarnú výchovu alebo didaktické hry, vďaka ktorým si deti hravou formou učia novým vedomostiam či zručnostiam.”





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >