Bohumil Kartous: Školy sú ako parný stroj, potrebujeme však autá na hybridný pohon

Gabriela Bachárová, 31. mája 2020 o 05:00

„Koronakríza odhalila neschopnosť či neochotu veľkej časti učiteľov používať digitálne technológie i nerovnosť vo vzdelávaní danú rozdielnym zázemím rodín,“ hovorí Bohumil Kartous, autor knihy o nevyhnutných zmenách v školstve No Future. V susednom Česku jeden z lídrov debaty, kam sa majú školy v budúcnosti uberať.

Bohumil Kartous presadzuje zásadné zmeny v školstve.

Foto: archív Bohumila Kartousa

Môže epidémia koronavírusu zmeniť školy k lepšiemu, ako sa to často tvrdí? Nie je príliš odvážne si to myslieť, keď vieme, že školstvo je oblasť voči zmenám pomerne odolná? Nevrátia sa deti do škôl, ktoré budú úplne rovnaké ako pred krízou?
Ak niekto robí závery vo chvíli, keď sa ešte len vyrovnávame s podmienkami núdzového stavu, pravdepodobne má k dispozícii centrálny mozog ľudstva s takou kapacitou umelej inteligencie, o ktorej sa všetkým technologickým špičkám môže len snívať. A ja ho chcem tiež, veľmi! Ale teraz vážne: optimisti veria, že súčasná experimentálna situácia povedie k dlhodobému zlepšeniu, pesimisti si skôr stavia na návrat k rutine. Skutočnosť je taká, že núdzový stav ešte viac obnažil rozdiely medzi jednotlivými učiteľmi a školami. Na jednej strane sú tí, ktorí virtuálno-fyzickú realitu roku 2020 elegantne využili a nechali školy v pravom zmysle slova „otvorené“, a na druhej strane tí, ktorí túto možnosť nevnímajú, nechcú alebo je pre nich nedosiahnuteľná.

Trúfam si tvrdiť, že na Slovensku je to veľmi podobné situácii v Česku. Predsa len je tá naša kultúrna DNA takmer rovnaká, aspoň čo sa týka školsta a jeho vývoja. Inými slovami, niektoré deti sa vrátia v septembri do škôl, ktorých sa súčasná skúsenosť dotkne len okrajovo či vôbec a niektoré naopak vstúpia do reálneho času 21. storočia. Budú sa pripojovať do tried, aj keď tam v danú chvíľu nebudú môcť byť. Budú pokročilejším spôsobom pracovať s informačnými zdrojmi, učitelia ich budu pokročilejším spôsobom skúšať, napríklad formou open-book (skúšanie s využitím všetkých dostupných zdrojov, kníh, poznámok a podobne), i formatívne (slovne) hodnotiť. Buďme na chvíľu optimistami a skúsme si predstaviť, čo by v takej chvíli mal robiť centrálny mozog ľudstva. Mal by príklady dobrej praxe zbierať, oceňovať ich a poskytnúť ostatným ako vzor. Ak chceme mať v strednej Európe optmistickejšiu budúcnosť, skúsme taký scenár spolu podporovať. Už len tým, že nedovolíme, aby sa pri očakávaných schodkoch štátneho rozpočtu škrtalo práve vo vzdelávaní…

Povedali ste, že významnou zmenou môže byť digitalizácia školstva. Presunie sa teda výučba viac z papiera do online prostredia?
Je to možné, ale len tam, kde pochopili, že digitálny priestor poskytuje nástroje umožňujúce lepšie preniknutie do témy: to sú napríklad výučbové videá, ktoré dokážu sprostredkovať tému pochopiteľnejším spôsobom a dajú sa púšťať stále dookola, ďalej gamifikované aplikácie (začleňovanie herných prvkov) či rozšírená realita. Tam, kde pochopili, že digitálne informačné zdroje umožňujú samoštúdium, poskytujú väčšiu mieru štúdijnej autonómie a vedia s týmto prístupom pracovať. Vo finále to teda znovu povedie k nárastu rozdielov medzi školami. Nepochybne budú aj také, ktoré sa z výletu do 21. storočia vrátia zasa do toho dvadsiateho. Rád by som upozornil ešte na jeden problém. Kvalitná škola nie je tá, ktorá maximalizuje využitie online zdrojov. Ale tá, ktorej učitelia vedia, v ktorej chvíli digitálne zdroje využívať v prospech žiakov a aj to robia. To je veľký rozdiel.
 
Ako môžu školy učiť digitálne ešte viac?
Pomyselným ideálom je princíp flipped classroom, teda obrátenej triedy. Žiaci a študenti dostávajú komplexné zadanie, s ktorým si majú poradiť prostredníctvom dostupných zdrojov a za učiteľmi-mentormi chodia s riešením, prípadne s problémami, na ktoré narazili. To zvyšuje ich student ownership, teda mieru, s akou sa chopia svojho vlastného vzdelávania. Tento princíp presadzuje globálna hviezda digitálneho vzdelávania Salman Khan, zakladateľ Khan Academy, v ČR je Khanova škola. Ide samozrejme o idealizovanú predstavu, ktorú naplní len málo učiteľov a škôl. Každopádne prvky takejto prevrátenej triedy možno využívať už len tým, že žiaci a učitelia dokážu efektívne pracovať s nástrojmi, ktoré sú bežne v digitálnom svete dostupné. Je to možné v podstate v akejkoľvek oblasti ľudského poznania, od matematiky až po návody k pohybu či k hre na hudobný nástroj. Nejde vlastne o nič iného, ako vniesť bežný spôsob zaobchádzania s dostupnými informačnými zdrojmi do vzdelávania. Výučba metódou obrátenej triedy znamená len využiť informačné zdroje k prenosu väčšej zodpovednosti za vzdelávanie smerom k deťom.

Súčasné deti sú podľa vás iným živočíšnym druhom ako ich rodičia, najmä čo sa týka využívania technológií. Akoby sa už rodili so schopnosťou dokonale ovládať mobily či počítače. Chodiť ale musia do školy, ktorá má predobraz v 19. storočí. Je vôbec možné zaviesť väčšiu digitalizáciu do škôl, ktoré stoja na základoch siahajúcich ďaleko do minulosti?
Súčasné deti nie sú doslova iným živočíšnym druhom, samozrejme ich neodlišuje genetická inakosť. Odlišuje ich životné prostredie, v ktorom sa ocitajú a ktoré na ne nutne kladie iné adaptačné nároky. Nedá se k tomu nájsť výstižná metafora, ľudský druh sa jednoducho počas niekoľko málo rokov ocitol v unikátnom stave. Otvtorila sa úplne nová existenčná dimenzia, tá virtuálna, ktoré okamžite začala prerastať do dimenzie fyzickej. Zatiaľ sme to ešte neboli schopní úplne pochopiť, ale pre ľudský druh je to epochálna zmena, neporovnateľná s ničím historickým. Nenechajme sa ale zmiasť tým, že prispôsobivosť možno posudzovať podľa toho, ako rýchlo sú deti schopné naučiť sa ovládať dotykové zariadenia.

Deti sa to učia rýchlo preto, že dotykové zariadenia perfektne zodpovedajú úrovni ich ontogenézy, teda individuálneho vývoja. Naopak, jednoduchosť toho, ako sú deti schopné preniknúť do digitálneho priestoru, zvyšuje mieru rizika v tom, že budú zahltené, bez možnosti sa dostatočne rýchlo zorientovať a správať sa v tomto priestore bezpečne. Nikto zatiaľ nedokáže povedať, čo to vlastne s ľudským druhom urobí. Zatiaľ môžeme doložiť čiastkové zmeny vo vývoji mozgu, zmeny v spôsobe a dynamike dospievania, zmeny v sexuálnom správaní. Sú to ale len snímky urobené za pochodu a v priebežne sa meniacich podmienkach. Čo je samotný internet oproti spoločnosti, ktorá je čitateľná prostredníctvom veľkých dát a postupne stále viac a viac podporovaná službami poskytovanými umelou inteligenciou? Lenže to je stav, ktorý už prežívame. Nevyhnutne to vedie k záveru, že vo významne zmenenom svete deti potrebujú iné adaptačné zručnosti. Teda inak orientované vzdelávanie. Vo svojej knihe No Future sa snažím ukázať, k čomu smerovať.

Môže mať súčasné zatvorenie škôl vplyv aj na to, že žiaci sa stanú samostatnejšími a prevezmú skutočne viac zodpovednosť za svoje vzdelávanie, čo by podľa vás bolo žiaduce?
Iba tam, kde im to učitelia a rodičia umožnia. Také školy už na Slovensku a v Česku sú a súčasná výnimočná situácia ich neprekvapila. Vidím to na staršom synovi. Pražské Gymnázium Na Zatlance, kde študuje v programe Alt (alternatívny program, ktorý sa zameriava na hľadanie súvislostí), na samostatnosti a zodpovednosti študentov stavia. Iba prešli do dištančného módu. Takých škôl je však v systéme stále relatívne málo a ako som už vravel, súčasná situácia len zvýši rozdiely medzi školami.

Bohumil Kartous je autorom knihy No Future o možnostiach zmeny školstva.

Foto: archív Bohumila Kartousa

Odhalila koronakríza nejaké slabiny súčasného vzdelávacieho systému?
Áno, jednak neschopnosť či neochotu veľkej časti učiteľov používať digitálne technológie čo i len na základnej úrovni, a to v situácii, ktorá si to nevyhnutne vyžaduje. Obnažila tiež jeden veľký problém, nerovnosť vo vzdelávaní danú rozdielnym socioekonomickým zázemím rodín. Nikto nedokáže presne povedať, koľko detí sa razom ocitlo v stave, keď ku vzdelávaniu nemajú skoro žiadny prístup, či už kvôli nedostatočnému technologickému vybaveniu domácnosti, alebo kvôli obmedzeniu, ktoré predstavuje vzdelanie rodičov a ich nízka schopnosť nahradiť školské vzdelávanie či nedostatok motivácie ku vzdelávaniu samotnému. Ukázala ale tiež, že škola sa nedá distančným vzdelávaním nahradiť, pretože ak niečo dieťaťu naozaj chýba, je to sociálny kontakt, kamaráti.

Čo súčasná bezpredecentná situácia ešte priniesla jednotlivým skupinám, ktoré sa jej museli prispôsobiť? Deťom, rodičom a učiteľom?
Učiteľom priniesla dilemu, či preklenúť bežnú výučbu pomocou technológií a ukázala limity v tomto smere. Tým, ktorí pochopili situáciu ako príležitosť, ukázala, že je dôležité uvažovať o obsahu vzdelávania, o tom, ako ho deťom predávať, ako ich hodnotiť a za čo. Rodičom ukázala, ako náročné je učiteľské povolanie. Zároveň ako absurdné sú často požiadavky, ktoré škola na deti kladie. Bavil som sa s priateľom akademikom, človekom s profesúrou, ktorý bol prekvapený, ako sa žiakom tretieho ročníka predáva materský jazyk. Zhodli sme sa, že hoci sme obaja vysokovzdelaní a s jazykom pracujeme, živíme sa ním, učivo pre tretie triedy by sme asi vo všetkom nezvládli. Tento fakt, teda nespojitosť obsahu vzdelávania s využitím v praxi, dokonca v profesijne vysokonáročnej oblasti, je presne tým, čo vyvoláva nekonečné diskusie, nielen vo vzťahu k materskému jazyku. Teraz má o tom viac rodičov dôkaz. Deťom zasa súčasná situácia ukázala, ako veľmi im môže chýbať škola, miesto, kde sa stretávajú so svojimi rovesníkmi. Že nie je vôbec príjemné nahradzovať priamy sociálny kontakt komunikáciou na diaľku.
 
Aké sú podľa vás dnes najväčšie problémy školstva? Veľký objem nezaujímavého učiva, učenie nudným a nemotivačným spôsobom, zanedbávanie rôznych schopností, celková skostnatenosť či vidíte ešte aj nejaké ďalšie?
O problémoch, často chronických, s ktorými sa stretáva slovenské či české školstvo, už boli napísané stohy papiera. Odporúčam audit vzdelávacieho systém v ČR, som autorom jeho konceptu. Každoročne ho všeobecne prospešná spoločnosť EDUin. Je dostupný on-line. Súdim, že kľúčové problémy sú si na Slovensku i v ČR veľmi podobné. Na prvom mieste je to úbohá miera investíc do vzdelávania, s tým súvisiaca úroveň a rozvoj učiteľov a riaditeľov škôl, miera nerovnosti v prístupe ku vzdelávaniu vysokozávislá na rodinnom zázemí. A potom problémy, ktorú sú viac skryté všeobecnej verejnej diskusii, ako sú nevyvážená štruktúra stredného školstva, poskytujúca malý dôraz na rozvoj všeobecných gramotností kvôli príliš veľkému vychýleniu do odbornej oblasti s často zastaralým obsahom, či podoba kľúčových skúšok (maturity, prijímacie skúšky na stredné a vysoké školy), ktoré sú tým najúčinnejším nástrojom na ovplyvňovanie obsahu a priorít vo vzdelávaní. Obávam sa však, že ten hlavný problém leží mimo samotný vzdelávací systém. Keď sa pozriete na spoločnosti, ktoré sú ochotné investovať viac do vzdelávania, spojuje ich vysoká miera vnútornej dôvery, ako je tomu v Škandinávii či potreba vyššej miery pohotovosti vzhľadom na vyššie riziko vonkajšieho ohrozenia (Izrael, Estónsko), a teda ochota pozerať sa k vzdialenejším horizontom, čoho zatiaľ na Slovensku a v Česku nie sme schopní.

Ako možno školy zmeniť? Zdá sa, že novinky prenikajú za ich steny len pomaly a učitelia ich vnímajú stále väčšinovo s nedôverou. 
Najúčinnejší je dôraz na učiteľov, na ich úroveň. To je ale proces na dve desaťročia, ktorý zďaleka nezačal. Nedospelosť našich spoločností súvisí práve s tým, že v školách nechceme rebelov, hrdinov a mudrcov, ale prenechávame ich opatrovateľom a sirôtkam. Ide o jungiánske archetypy osobností podľa ich najvýraznejších charakteristík. Premenlivosť a dynamika doby si vyžadujú, aby medzi učiteľmi bol väčší podiel tých, ktorí sa neboja dívať sa dopredu a majú, obrazne povedané, dobrý zrak. Nie ľudia, ktorí chcú za každú cenu boriť a za každú cenu presadzovať nové, ale ľudia, ktorí tušia, že je potrebné posilňovať hodnotový rámec liberálnej demorakracie postavený na rešpekte k ľudským právam, zároveň je však nutné obliecť ho do virtuálno-fyzického hávu našej každodennej skúsenosti. Veľkú časť zborovní však v súčasnosti obsadzujú strážci tradícií za každú cenu a ľudia, ktorí sa cítia byť bezmocní. To sa netýka len učiteľov, ale aj riaditeľov. Tých je len zlomok a zvýšiť medzi nimi podiel sebavedomých pedagogických lídrov by prebiehalo rýchlejšie, ale ani k tomu nie je dostatočná vôľa.

Najrýchlejším spôsobom, ako zmeniť školstvo, je zmena kľúčových skúšok. Prijímacie skúšky a maturity určujú obsah a charakter vzdelávania. Maturita ako celoročný projekt by nepochybne znamenala úplne iný prístup ku stredoškolskej príprave, než keď majú študenti skladať testy, prípadne sedieť po starom na "potítku" a vyklopiť na papier to, čo si zapamätali z výučby. Vytváranie portfólií, ktoré by zozbierali školné aj mimoškolské výsledky a úspechy detí, by radikálne zmenilo pohľad na rozvoj, kariérne poradenstvo a prijímacie pohovory na stredné aj vysoké školy.

Zastávate názor, že zmena zdola, teda tlakom spoločnosti, je lepšia ako zmeny vplyvom prijatých politických rozhodnutí. Prečo?
Zmena zdola, ak je to zmena k lepšiemu, je vždy výhodnejšia, pretože spoločnosť vyjadrí svoju vôľu, potrebu. Že k tomu príde sama. Úprimne, s ohľadom na to, čo som už povedal, teda, že naše spoločnosti sú postihnuté krátkozrakosťou, sa dá s väčšou pravdepodobnosťou očakávať zmena zhora. K tomu ale musí výrazne prispieť politická konštelácia. Nie je to tak náročné, ako primäť spoločnosť, aby pochopila dôležitosť investícií do vzdelávania a postavila na tom politickú objednávku. Je ale treba, aby sa – hlavne v Česku – obmenila vládnuca garnitúra. Štát je v rukách ľudí utopených v 20. storočí. Miesto vzdelávania vidí svoju budúcnosť v betóne. Sú čiastočne obmedzení a čiastočne je im jedno, čo sa bude diať o dvadsať rokov.
 
Ako by mala vyzerať škola budúcnosti? Môže to byť kombinácia osobnej účasti žiaka v triede a čiastočná výučba doma? Je toto reálne? Alebo sa raz už do školy ani chodiť nebude?
Škola, domnievam sa, je nenahraditeľná. V poslednej kapitole knihy No Future upozorňujem na to, že nie je možné udržať spoločnosť, ak by zmizlo verejné vzdelávanie. Ideálne verejné vzdelávanie, ktoré umožňuje deťom stretávať sa s pestrým spektrom rovesníkov, ktorých sociálne zázemie je odlišné. Škola, podľa mňa, bude mať v budúcnosti primárne rolu sociálneho tmelu. Práve tak ako v Škandinávii by mala slúžiť k posilňovaniu sociálnej súdržnosti, pretože žiadna im podobne silná inštitúcia, ktorá by mohla v tomto smere slúžiť, tu nie je. To ale neznamená, že by sa škola nemohla a nemala zmeniť. Moja predstava je taká, že sa oveľa viac otvorí. Že vzdelávanie nebude prebiehať za múrmi škôl, ale oveľa viac v realite súčasnosti, v tom multidimenziálnom, virtuálno-fyzickom časopriestore. K tomu by mohlo prísť v podstate okamžite, bráni nám „len“ naša obmedzená schopnosť prestavať školský „parný stroj“ na vehikel s hybridným pohonom.

Bohumil Kartous pôsobí v českej všeobecne prospešnej spoločnosti EDUin ako líder auditu vzdelávacej politiky, jeho témami sú vízia a budúcnosť vzdelávanie či problematika súkromného školstva. Autor knihy No Future (s podtitulom Vezieme deti na parnom stroji do virtuálnej reality?) o problémoch školstva a možnostiach jeho zmeny.





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Školák - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >