Miluje kone a kone milujú jeho. Filip Graňo, jazdecký šampión.
Foto: archív F. Graňa„Som obyčajný chalan. Vlastne som neobyčajný chalan, čo má niečo navyše,“ hovorí o sebe Filip. Tým „niečím navyše“ môže byť osudný chromozóm, ktorý je príčinou Downovho syndrómu a s ním spojených zdravotných komplikácií, ale tým „niečím navyše“ je zároveň aj obrovská miera citu a empatie voči zvieratám, ktorú Filip v sebe má, a ktorá z neho robí majstra v sedle.
„Má v sebe niečo, čo ho s koňmi spája. Miluje kone a kone milujú jeho,“ hovorí jeho otec a tréner František. Napokon, má to aj v mene: grécky pôvod mena Filip si možno vyložiť ako milovník koní.
S koníkmi si Filip jednoducho rozumie už od detstva.
Foto: archív F. GraňaOd hipoterapie k medailám
Okolo koní sa Filip motal odmalička. František Graňo je bývalý tréner dostihových koní, takže keď si malý Filip jedného dňa povedal: „Ja sám,“ nechal ho. Na koňa si Filip prvý raz sadol ako jednoročný a keď mal 11, začal jazdiť v rámci hipoterapie v Hronovciach, od ktorej všetci očakávali, že mu pomôže s boľavými kolenami, oslabenou imunitou či svalovými ťažkosťami. Ako Filip vraví: „Množstvo zdravotných obmedzení, nástrah a prekvapení nás síce pribrzdilo, ale nezastavilo.“
Ty sa nebudeš na koni len voziť, ty budeš jazdiť...
Foto: archív F. GraňaJeden kôň v špajzi, druhý v kuchyni
Chcelo to aj vklad celej rodiny. Mama Timea napríklad musela prekonať rešpekt, ktorý voči koňom mala, aby sa z nej mohla stať šéfka hipoterapeutického tímu. Otec sa zasa stal synovým trénerom, do jazdenia a trénovania sa zapojil i Filipov starší brat David.K športu inklinovali všetci už predtým, manželia Graňovci brávali svojich synov lyžovať, plávať, bicyklovať, hrať tenis... Kone však napokon prekonali všetko. Rodina sa z Levíc presťahovala. „Najprv sme kúpili starú chalupu. Jeden kôň bol v špajzi, ďalší v kuchyni, v obývačke seno a slama,“ spomína s úsmevom František Graňo.
Napokon vybudovali ranč na zelenej lúke, na súčasnom mieste, v Santovke pri Leviciach, kde sa už trikrát konali aj slovenské majstrovstvá Špeciálnych olympiád, na ktorých Filip nedávno opäť potvrdil svoju dominanciu.
S bratom Davidom a kamarátom Rišom na pretekoch v Galante, kde naháňali kravy.
Foto: archív F. Graňa„Vďaka rodine, všetkým týmto ľuďom, ktorí pri mne stáli a stoja, a vďaka koňom som dnes tým, kým som. Som jedným z najlepších na svete, čo ma teší a zaväzuje zároveň a už teraz som jedným z tých, čo pomáhajú druhým. Som vďačný za každý jeden deň – za každý jeden deň, keď som sa mohol posunúť vpred. Vpred spolu s mojimi štvornohými konskými priateľmi - Sárou, Tisou, Csabim, Flitom, Fionou, Genuinom, Lady, Šugi a Milom,“ vyznáva sa Filip. Otec skromne dodáva: „Filip je vzorom nielen pre športovcov, ale aj pre ich rodičov. Dáva ich rodinám nádej, že aj oni sa budú môcť svojím dieťaťom pochváliť.“
Zázračné striebro
Za tie roky v sedle dosiahol Filip významné úspechy: vyhral Svetové hry Špeciálnych olympiád v Los Angeles, je majstrom sveta barrel race, dvojnásobným majstrom Európy v extrem traili, 15-násobným majstrom Slovenska a zároveň prvým jazdcom s intelektuálnym znevýhodnením vôbec, ktorý súťažil na majstrovstvách sveta so zdravými. Na začiatočníka si nepočínal vôbec zle, medzi 700 jazdcami väčšinou na svojich koňoch, úžasne zajazdil dve vynikajúce jazdy, otváral finále a medzi mužmi skončil druhý v piatej divízii.
Radosť na stupni.
Foto: archív F. Graňa„Oznámili nám viackrát, že o chvíľu príde a zatiaľ budú súťažiť iní. Už však odsúťažili takmer všetci a my sme stále nemali na čom jazdiť,“ opisovala mama Timea dramatickú situáciu. „Neskôr ktosi povedal, že je tam voľný kôň a máme si ho osedlať. Filip to neriešil, zaspal počúvajúc hudbu na stoličke. Zobudila som ho, že sa má pripraviť. Bez slova vstal a sadol si na koňa, ktorého vôbec nepoznal. Chvíľu na ňom pojazdil a vošiel do arény...“ S týmto nepoznaným koňom si vyjazdili striebro, čo odborníci označujú za jazdeckú genialitu.
„Získal som bronzové medaily na majstrovstvách Slovenska medzi „zdravými“, presadil sa medzi juniormi v Taliansku a profesionálmi v Brazílii,“ vyratúva svoje ďalšie úspechy Filip. Číta sa to dobre, aj jemu samému, nestráca však skromnosť. „Treba zostať na zemi, som vďačný za všetko a hrdý, že mám na tričku štátny znak Slovenska,“ zdôrazňuje.
Úspech v Brazílii.
Foto: archív F. GraňaAko vraví jeho otec, aby sa Filip posúval vpred, potrebuje čoraz viac súťažiť so „zdravými“ športovcami, ktorí ho výkonnostne môžu ťahať ďalej.
O kone sa stará sám
Filip a jeho rodina nežnú len úspechy, pomáhajú aj druhým. Ich malý rodinný ranč G4 v Santovke ponúka dnes hipoterapiu deťom, ale aj starším osobám s kombinovaným zdravotným znevýhodnením, tiež relaxačné cvičenie na koni, westernové jazdenie pre zdravotne znevýhodnených aj zdravých. Vychovávajú tiež ďalších jazdcov Špeciálnych olympiád, možno niektorý z nich zopakuje Filipove úspechy.
Keď treba, Filip nemá problém robiť ani údržbára. Ako napríklad na nedávnych národných majstrovstvách na domácom ranči.
Foto: archív F. GraňaFilip však nie je len jazdec, o kone sa sám aj stará. Majú ich päť. „My s manželkou máme svoje zamestnania, takže Filip koňom každé ráno vykydá, nachystá seno, porobí okolo nich všetko, čo treba,“ vraví František Graňo. Ako dodáva, práca vonku prospieva aj imunite. „Kedysi sme boli všetci astmatici, odkedy sa hrabeme v zemi, tabletky a spreje nepotrebujeme,“ usmieva sa.
Ťahanice so štátom
Okrem koní sa Filip angažuje aj na funkcionárskom poli – je ambasádorom inklúzie Špeciálnych olympiád. Organizácia Špeciálne Olympiády Slovensko sa totiž snaží získať pre športovcov s intelektuálnym znevýhodnením lepšie podmienky na prípravu a chce, aby aj týmto športovcom vláda uznala renty a odmeny, z ktorých sú stále vynechávaní.
S koňmi je veru veselo.
Foto: archív F. GraňaRenta športovcom za vzornú reprezentáciu krajiny sa dnes priznáva olympionikom, paralympionikom, deaflympionikom i šachistom, nie však športovcom Špeciálnych olympiád, čo je podľa tejto organizácie porušenie Dohovoru OSN a európskej legislatívy.
Ako hovoria – šport je tá najľahšia a najkrajšia cesta inklúzie. „Nie sme produkt charity, ale mali by sme byť predmetom záujmu štátu. Zákon o športe hovorí, že máme právo na odmeny za Svetové hry Špeciálnych olympiád, ale vo výzve sa na nás „zabudlo“. Zákon o príspevku za vzornú reprezentáciu rieši tri Národné športové organizácie a na nás ako na Národnú športovú organizáciu sa opäť zabudlo. Preto je potrebné stále upozorňovať na to, že SÚ MEDZI NAMI,” vysvetľuje Eva Gažová, národná riaditeľka Špeciálnych olympiád Slovensko.
Ako vysvetľuje, aj športovci s intelektuálnym znevýhodnením úspešne reprezentujú Slovensko a robia meno našej krajine v zahraničí. Rovnako ako zdraví dokážu prekonávať samých seba, rekordy a vedia byť prínosom pre spoločnosť. Aj pre športovca Špeciálnych olympiád je najvyššou métou reprezentácia a účasť na Svetových hrách Špeciálnych olympiád.
Počas pretekov v sedle.
Foto: archív F. Graňa
Ešte jedna z chvíľ maximálneho sústredenia.
Foto: archív F. GraňaAko šport vylepšuje život
Šport je najlepšou inklúziou.
Foto: SKPR STRATEGIES„Môj syn vďaka športu vie, kto je a kam patrí. Jeho voľný čas je vyplnený športom do poslednej minúty a práve v športe nás prekvapuje že neustále vie posúvať svoje limity. A ako rodič vidím, že aj v bežnom živote tak môžem od neho vyžadovať viac,“ približuje Veronika Sedláčková, ktorej syn Filip má kombinované postihnutie Downov syndróm a autizmus.
„Šport mu dal samostatnosť, radosť a sebadôveru v samého seba. Vie ísť sám na tréning. Má svoju húževnatú osobnosť, ktorú si vybudoval práve športom,“ dopĺňa Emília Vargová, mama športovca Mareka.
