Neposlušné deti nie sú neposlušné. Snažme sa pochopiť, čo nám chcú ukázať

Lýdia Adamcová, klinická psychologička, autorka projektu Výchova v kocke, 8. januára 2019 o 07:36

Prečo býva neúčinné vytyčovať deťom umelé hranice alebo ich dokonca karhať za neposlušnosť, vysvetľuje klinická psychologička Lýdia Adamcová. Za každým problémovým správaním dieťaťa je predovšetkým jeho snaha poukázať na nedoriešený problém.

Dieťa nám chce problémovým správaním niečo ukázať, často samé nevie, čo.

Foto: shutterstock.com

Sú „zlé“ deti naozaj zlé? A tie „náročné“ naozaj náročné? Prečo sú také, aké sú? Deti nám vždy niečo signalizujú, my im ale nerozumieme, a dokonca ich za to trestáme.

Pochopenie, prečo sú deti také, aké sú, dáva nový pohľad na ich výchovu, aj nové možnosti v nej. Najjednoduchšia a najčastejšia cesta vo výchove je totiž obviňovanie detí za to, aké sú. Uvedomme si ale, kto za čo môže.

Môžu iba deti za to, aké sú?

Už len poznanie a uvedomenie si, že všetko, čo deti majú, majú od svojich rodičov, pomáha a deti oslobodzuje.

Rodičia sú hrdí a šťastní, ak ich dieťa dosahuje úspechy, je poslušné, učí sa na čisté jednotky... Čo ale, ak je nepozorné, neposlušné, lenivé, ustráchané, zlostné, agresívne?

Mnohí si vtedy začnú klásť otázky: „Odkiaľ sa to berie v našom dieťati? Akoby ani naše nebolo..." Nastupujú úvahy, že by sa malo lepšie učiť, malo by byť samostatnejšie... Musíme byť prísnejší, dať mu pravidlá, určiť hranice... Alebo empatickejší, trpezlivejší, pokojnejší?

Nepýtajte sa prečo, deti to nevedia

Deti nevedia, prečo sú také. Nevedia, čo s emóciami, ktoré cítia, ani nevedia, prečo ich cítia.
https://vychovavkocke.sk/je-nezvladnutelne-dieta-nezvladnutelne/

Moja prax ma naučila, že deti zrkadlia problémy svojich rodičov a ich správanie má hlboký význam a svoj účel. Otázky „prečo si to urobil, prečo si taký?“, deti zneisťujú, nútia vymýšľať príbehy a rôzne alibi.

Predovšetkým sa deti po nich cítia vinné za to, aké sú. Ak nepochopíte, čo vám správaním naznačujú, môže prísť aj ich ochorenie.

Mnohí rodičia nedokážu pochopiť práve tento princíp a pýtajú sa: „Prečo a čo by nám mali deti zrkadliť? Veď my sa snažíme robiť všetko, aby bolo dobre."

Dedí sa dobré i zlé, závisí na prostredí, čo vynikne

Výskumy v oblasti genetiky potvrdzujú biologickú dedičnosť traumy. Prežitá trauma mení štruktúru DNA, dochádza k mutácii génov, a takéto zmeny sa dedia. Takže, ak ste prežívali úzkosť, depresiu, hnev, môžete za to „vďačiť" aj svojim rodičom alebo prarodičom.

A je vysoko pravdepodobné, že takto hromadené emócie budú prežívať aj vaše deti.
https://vychovavkocke.sk/ako-daleko-a-hlboko-siahaju-korene-nielen-detskych-tazkosti/

Dieťa dedí všetko vonkajšie aj vnútorné, farbu očí aj strachy. Rodičia odovzdávajú deťom zážitky z detstva, emócie, povahové črty, schopnosti, nadanie, dispozície k chorobám.

Podmienky, v ktorých deti žijú, určujú, čo sa u nich aktivuje, ktoré rodičovské schopnosti a vlastnosti začnú znovu prežívať a prejavovať. Tie pozitívne sa môžu kultivovať a zdokonaľovať.

Hoci máte pocit, že všetko zlé zmizlo z vašej pamäti, bunečná pamäť tela to má uložené v génoch a prostredníctvom vajíčka a spermie sa to odovzdáva ďalším generáciám.

Z mojej praxe: 11 ročné dievča, ktoré si spôsobuje žiletkou rany na zápästí. Pohľad na matkine ruky mi hovorí, že robila to isté. Jej odpoveď – „neviem prečo som to robila„. Myslím, že pochopiť a riešiť by to mala predovšetkým matka a nie 11-ročné dievča.

4-ročné dievčatko s adaptačnými problémami v škôlke, s pomočovaním a problémovým vzťahom k mladšiemu súrodencovi. Postupne matka prišla k bodu: „Je to môj príbeh, v troch rokoch sa mi narodil brat, presťahovali sme sa. On dostal moju postieľku v spálni rodičov a ja novú izbičku, v ktorej som sa strašne bála a začala sa pocikávať. Keď si na to pomyslím, znovu cítim ten strach a hnev na brata. A toto všetko teraz prežíva moja dcéra.“

10-ročné dievčatko, ktoré v škole kradne deťom mobily a vyhadzuje ich von oknom. Otec priznáva, že v detstve kradol a v dospelosti bol aj vo výkone trestu pre krádeže. Dodáva: „Ale dcéra o tom nevedela!"

Určovanie hraníc nefunguje, rovnako ani tresty


Možno by ste mi teraz položili otázku, či máte dieťa nechať tak. Samozrejme, že nie.

S poznaním, komu patria problémy detí, ich ale budete riešiť pokojnejšie, možno s určitým nadhľadom a pochopením. A najmä - toto pochopenie budú cítiť
vaše deti.

Mne takýto pohľad na problémy detí pomáha nájsť iný spôsob ich riešenia. Množstvo analýz, prečo sú deti také aké sú, množstvo odporúčaní a rád, ako deti zmeniť, ako im určovať hranice, ako ich trestať, ako ich chváliť, nemajú svoju účinnosť práve preto, že pôvod problému a jeho riešenie je v inej rovine.

Ak rodičia pochopia tieto súvislosti a vyriešia ich u seba, rozpustia to aj u svojich detí. Mnohí rodičia ale chcú doriešiť len to s dieťaťom. „Ja už beriem lieky a cítim sa dobre," argumentujú.

„Zlé“ deti sú odvážne

„Zlé“ deti majú svoj význam pre rodinu a celý rod. Majú totiž silu a odvahu vynášať veci, ktoré sú popierané, aj keď tomu nerozumejú.

Majú silu byť neposlušné, aj keď sú za to trestané. Deti sa podvedome boja skrytých, neukončených emócií, pretože tieto postupne získavajú na sile, ktorá dokáže deštruovať ľudské telo.

Príroda to zariadia tak, že napríklad vaše 5-ročné dieťa bude mať k dispozícii skúsenosti všetkých 5-ročných detí vašej generačnej línie, nielen vaše.

Ak vaše 6-ročné dieťa vzdoruje, nerešpektuje vás, svojou neposlušnosťou vám môže ukazovať, ako sa treba presadiť, brániť a ísť svojou cestou. Zamyslite sa, či ste náhodou neboli poslušné dieťa, plniace všetky príkazy. Vaše dieťa akoby otváralo súbory vašich rovnako starých vnútorných bytostí, ktoré svoju neposlušnosť potlačili.
https://vychovavkocke.sk/byt-ci-nebyt-poslusny/

Vy tento spôsob prenosu nemôžete ovplyvniť, jediná cesta je vyriešiť svoje staré strachy a hnevy vo svojom vnútri.

Každé zranenie, každá trauma, ktorú ste zažili vy alebo vaši rodičia v detstve, vypláva na povrch v čase, keď vaše terajšie dieťa bude v tomto veku.

Čo robiť?

Otvoriť svoju trinástu komnatu. Uvedomiť si, že niečo hlboko vo vás uložené a potlačené je poznané, videné a cítené vašimi deťmi.

Pre deti neexistujú tajomstvá. Racionálne to nechápu, ale cítia neznámu silu emócií strachu, hnevu, smútku, viny, agresie. Pre rodičov je to určitá navigácia a príležitosť vstúpiť do seba. Možnosť, ako nájsť zabudnutý príbeh, znovu ho prežiť, a ukončiť tieto detské emócie. Vytvoriť si k situácii dospelý postoj.

Ak vyriešite svoje traumy, vaše dieťa prestane mať dôvod vás na ne upozorňovať. Emócie, ktoré takto ukončíte, sa k vám a k vašim deťom už nebudú vracať.

Platí: „Cesta riešenia je moja“

Nepôjde to naraz a ani ľahko. Práca s vnútorným dieťaťom je postupný proces, ku ktorému vás chcú deti prinútiť.

Liečiť si svoje vlastné zranenie nie je ľahké a málokto to vie. Je dobré nájsť si niekoho, kto vás týmto procesom prevedie. Mal by to byť niekto, kto vie pracovať s týmito hĺbkami. A potom je krásne sledovať, ako sa vynárajú najzabudnutejšie príbehy života. Sú tu, iba čakajú aby boli pochopené, ukončené, vyriešené a prijaté.

Predovšetkým ale: množstvo potlačených emócií znamená rôzne zdravotné problémy. Ľudia sa pýtajú, čo majú urobiť, aby sa uzdravili, kde robia chybu. Boja sa rakoviny, infarktov... Čoraz viac ľudí chce svojim chorobám rozumieť a pracovať na uzdravení.

...a deti nám túto príležitosť ukazujú spôsobom, za ktorý ich trestáme a kritizujeme.

https://vychovavkocke.sk/onkologicke-ochorenie-toxicke-emocie/



Komentáre k článku:
  • používateľ nemá avatar7luba7 23. júla 2020 o 23:03

    Pani psychologicka nehnevajte sa na mna, ale snad neverite tomu vsetkemu co ste napisali. Ved to je absolutny nezmysel ze ked ma problem rodic, taky isty problem ma aj dieta. To ze Vy vo vasej praxi ste sa stretli s takymi pripadmi je tzv. cherrypicking kedy z mnozstva problemov si vyberiete tie ktore Vam vyhovuju a tie ostatne akoby ani neexistovali.
    @zareaguj


Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >