„Najradšej by som si sadla do kúta a vrieskala od žiaľu...“ Mirka o tom, ako sa vyrovnala so stratou manžela

pt, 24. septembra 2022 o 05:02

Keď Mirke zomrel manžel, ich synovia Tomáš a Viktor mali 9 a 7 rokov. Kým mladší Viktorko dokázal aspoň plakať, Tomáš sa uzavrel do seba. Bál sa zaspať, aby nezaspal navždy, bál sa, že zomrie aj mama, nedokázal to však vypovedať. Nesmierne ťažké obdobie napokon s pomocou združenia Plamienok zvládli. „Aj so smútkom sa dá plnohodnotne a spokojne existovať. A dokonca byť šťastný,“ vraví Mirka dnes.

Zabudnúť sa nedá, ani to nechcem. Treba sa skôr naučiť žiť s bolesťou a neutápať sa v nej, vraví Mirka dnes. Ilustračné foto.

Foto: shutterstock

Na to, že Mirkin starší syn má depresiu a potrebuje pomoc, ju upozornila jej kamarátka asi po polroku od smrti jej manžela. „Bránila som sa, že sme len vystresovaní a máme toho veľa. Nepripúšťala som si to, zmocnila sa ma panika. Bála som sa faktu, že by môj syn potreboval odbornú pomoc,“ spomína. Napokon však zašli za psychiatričkou, ktorá im odporučila Plamienok. Väčšina ľudí si organizáciu spája s tým, že poskytuje deťom paliatívnu starostlivosť. Okrem toho však pomáha rodinám aj s prekonaním smútku po strate blízkeho a pre deti dokonca organizuje letné terapeutické tábory.

Mirka sa rozhodla využiť ich pomoc. „Viete, koľko „múdrych“ ľudí je okolo vás, keď stratíte blízkeho človeka? Nesmieš toto, nesmieš tamto, nesmieš plakať. Musíš žiť kvôli deťom! A ja by som si vtedy najradšej sadla do kúta a plakala a vrieskala od žiaľu. Ale zase som počúvala: To nerob, deti by to zle znášali...,“ opisuje na webovej stránke Plamienka, kde sa delí o svoj príbeh.

Práve v tejto organizácii našla oporu, ktorú potrebovala. „Ukázali nám, že môžeme slobodne prejaviť emócie. Naučili nás ich vyjadriť a nebáť sa ich. Pustiť to zo seba. Nikto nás nehodnotil, načúvali nám. Deti kreslili, tvorili. Nikto nám nechcel zobrať náš smútok, pretože to bola normálna vec,“ vraví.

„Dnes už aj žartujeme“

Na terapie chodili s chlapcami viac než rok a prejavilo sa to. „Viktorko dokázal žiaľ zo seba pustiť – plačom, smútením. Tomáško, hoci je introvert, začal konečne hovoriť o svojich pocitoch, že je smutný, že ocko zomrel, že sa bojí zaspať, pretože má strach, že sa už nezobudí, že sa veľmi bojí o mňa, lebo som tiež onkologická pacientka. Dokázal povedať: Ocino mal rakovinu a zomrel. Čo ak zomrieš aj ty, mama? Kto sa o nás postará?“

Dnes už dokážu hovoriť o takýchto veciach, aj o otcovi dokonca s humorom. „Chlapcov začínajú zaujímať citlivé témy, pýtajú sa: Mami, čo by ocino robil, keby sme prišli s takouto témou? Vravím im: Chlapci, bleskovo by prebehol cez kuchyňu a zmizol. A dokážeme sa na tom spolu zasmiať, hoci pre mňa je stále ťažké, že tu nie je. A určite aj pre nich.“

Šťastné uvoľnené dieťa

Aj pobyt chlapcov v terapeutickom tábore Plamienka Mirka chváli. „Mnohí ma odrádzali, že na čo ich tam budem posielať, budú sa v tej bolesti len utvrdzovať, dokola to rozoberať a nedostanú sa z toho. Vôbec to nebola pravda.“

O tábore podrobne s chlapcami nehovorila, skôr len keď pozerali fotky. „Pár dní tam pršalo a najväčšia zábava bola v oblečení sa hádzať sa do mlák. Viktor je odfotený pod odkvapom. Je to krásna fotka. Šťastné, zašpinené, uvoľnené dieťa.“

Pod odkvapom je skvele!

Foto: Plamienok

Bez pocitu krivdy

Ešte stále nemajú všetko za sebou, pokrok je však citeľný. „Stále sa nebavíme o tom, ako a prečo ocino zomrel. Ale už hovoríme, čo by teraz povedal, čo by urobil. Jednoznačne sme dnes vďaka Plamienku ďalej. Koľko detí zažije smrť takého dôležitého a významného človeka v živote ako je rodič? Nemyslím si, že sa to dá zvládnuť bez pomoci. A rodič by nemal svojim deťom upierať v tejto situácii pomoc. Aj ja som sa naučila o ňu požiadať a naučila som sa ju prijímať, pre seba i pre deti. Prežili sme to spolu.“

S „radami“ typu, že treba zabudnúť a ísť ďalej nesúhlasí. „Zabudnúť sa určite nedá. A ja nechcem, aby moje deti zabudli na svojho otca. A ani ja nechcem zabudnúť. Chcem , aby sme dospeli k tomu, že je stále súčasťou nášho života a jeho život pokračuje ďalej v nich. Myslím, že skôr sa treba naučiť žiť s bolesťou, ktorá v nás navždy zostane, no neutápať sa v nej. Môj manžel si svoju časť nášho spoločného života odžil a my musíme ísť ďalej. Bez pocitu krivdy. Máme právo byť smutní a zranení. Ale aj so smútkom sa dá ďalej žiť a plnohodnotne a spokojne existovať. A dokonca aj byť šťastní.“

Hádzanie sa do mlák v tábore si deti vychunávali.

Foto: Plamienok





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Takto to robím ja - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >