Majú babičky povinnosť starať sa o vnukov alebo to môžu aj odmietnuť? Opýtali sme sa vás

Gabriela Bachárová, Patricia Poprocká, 24. októbra 2022 o 05:05

Dnešné babičky často ešte pracujú alebo sa venujú svojim koníčkom. Na vnukov tak nemusia mať čas ani chuť. Je to v poriadku alebo by sa o nich starať mali, aby uľahčili rodičom? Otázka, ktorá sa dnes často rieši. Opýtali sme sa preto slovenských babičiek aj mamičiek, čo si o tom myslia.

Viera Bachárová s vnučkou Aničkou na dovolenke v Kremnici.

Foto: archív Gabriely Bachárovej

Som stará škola, rada pomôžem

Babičkovská láska. Gabriela s Elou.

Foto: Tomáš Kožík

Starostlivosť o vnučku beriem úplne automaticky. Niektorí ľudia to berú tak, že ako som si ja vychovávala svoje deti, nech si teraz aj mladí vychovávajú svoje, ale ja nie. Som zo starej školy, ako bola moja mama – ak môžem, pomôžem synovi a neveste s ich dcérkou, a to veľmi rada. Vždy sa veľmi teším, keď majú ku mne prísť.

Robím všetko – aj uspím, aj prebalím, nakŕmim, pohrám sa. Oni si zväčša robia svoju prácu a my s Elou máme svoj čas. Chcela by som sa s ňou vídať častejšie, no keďže žijú v Bratislave a ja v Levoči, nie je to možné. Ale aspoň si voláme cez kameru, takže sa takto vídame každý deň.
Gabriela Kožíková, Levoča

Mám ich dva mesiace v roku, dala by som im modré z neba

Pani Mária vnúčatá nevída často, o to ale radostnejšie.

Foto: Patricia Poprocká

Vnúčatám sa veľmi vytešujem, keďže ich mám len dva mesiace v roku. Žijú v Írsku a na Slovensko chodia len na leto. Zniesla by som im aj modré z neba, užívam si s nimi každú chvíľku, ktorú môžem. Ale aké by to bolo, keby som ich mala denno-denne, to veru ťažko povedať.
Mária Halcinová, Košice

Každú nedeľu je u nás aspoň 15 ľudí

Pani Magda (v červenom) a jej početná rodina. Vedľa nej jej manžel Juraj.

Foto: archív M. Demčakovej

Mám 14 vnúčat, jedného pravnuka – najmladší vnuk má tri mesiace, najstarší 30 rokov. Spolu s dcérami a zaťmi sme veľká rodina, ktorá sa každú nedeľu schádza v našom dome. Prídu popoludní, napečiem koláč, dáme si kávičku, oni sa všetci stretnú, rozprávajú. U nás, v našom dome, nech sa im všetkým poteším. Vždy to tak bolo, vždy som tu bola pre svoje deti aj pre ich deti, kedykoľvek kto potreboval, môj dom bol pre nich otvorený. Stále bol niekto u nás a dodnes stále je. Napríklad varujem najmladšieho vnúčika, keď ide dať dcéra svoju staršiu dcéru do škôlky. Aj tu prespávajú, ako komu vyhovuje. Staršie vnúčatá, čo žijú v Humennom, majú od 9 do 12 rokov, sem chodievajú cez víkendy, cez prázdniny. Ako sú väčšie, majú vlastný program, vlastné zábavy. Ja som tu pre nich ako babka, behám okolo nich, aby mali čo jesť, piť, skrátka všetko, čo potrebujú. A robím to rada.
Magdaléna Demčaková, Hrabovec nad Laborcom

S vnúčatami si to užívame

Ja si myslím, že povinnosť starať sa o vnúčatá určite nie je. Je rozdiel, či sú starí rodičia už na dôchodku, alebo pracujú, či si chcú radšej „užívať život”, alebo sú šťastní a spokojní, keď môžu byť so svojimi vnúčatami. Tiež je rozdiel, či je treba vnúčatá opatrovať každý deň, alebo občas vypomôcť. Ja osobne som veľmi rada, keď dievčatá za mnou prídu, lebo viem, že to tiež dlho trvať nebude. Budú mať iné záujmy a iné priority. Vždy sa poteším z ich úspechov a som šťastná, že sú zdravé. Smutná som, že nemôžem byť s vnučkou Aničkou, ktorá žije v Čechách. To sa potom dlho dopredu teším, keď majú prísť na návštevu, prípadne plánujem návštevu ja. Pri vlastných deťoch bol väčšinou zhon, pri vnúčatách si to užívame.
Viera Bachárová, Stará Turá

Staré mamy nemajú žiadnu povinnosť pomáhať

Mama Sone Pacherovej s vnukmi Milanom (vľavo) a Marekom.

Foto: archív Sone Pacherovej

Môj názor je, že staré mamy nemajú žiadnu povinnosť pomáhať s vnúčatami, najmä ak ich deti priam zneužívajú a navesia im vnúčatá na krk tak, aby sa mohli napríklad cez víkendy venovať iba samy sebe. Ak to však robia rady a dobrovoľne, tak prečo nie? Keď ja budem mať vnúčatá, rada s nimi synom aj nevestám pomôžem, hoci mojím obmedzením bude už aj vek, nebudem stíhať behať napríklad za dvojročným vnúčikom, ktorý už bude fyzicky zdatný, no psychicky ešte ťuťko.

Toto aj synom zdôrazňujem, pretože, podľa mňa, starí rodičia cítia voči svojim vnúčatám ešte väčšiu zodpovednosť ako ich vlastní rodičia. Uznávam však, že sú aj zložité životné situácie, keď je pomoc starých rodičov s vnúčatami veľmi vítaná a nejde o zneužívanie, najmä ak rodičia chodia do zamestnania a vnúča trebárs ochorie. A sú aj také situácie, keď sa rodič bez pomoci starých rodičov jednoducho nezaobíde. Napríklad keď som ja ovdovela, moji synovia mali 12 a 6 rokov. A keby nebolo mojej obetavej mamy a vo veľkej miere aj otca, rozhodne by som nemohla zostať pracovať v novinách.

Viem, že život sa nedá naprogramovať, ale ak dnes ľudia cielene odkladajú rodičovstvo, často tým potom svoje deti ochudobňujú o spoznanie a lásku starých rodičov, čo je veľmi negatívny jav a veľká škoda.
Soňa Pacherová, Bratislava

A ako to vidia matky?


Deti by mali vyrastať v širších rodinách

Myslím si, že starí rodičia sú pre deti veľmi dôležití, ak v ich životoch nie sú, tak v rodinnej konštelácii potom citeľne chýbajú. Malo by byť prirodzené, že deti vyrastajú v širších rodinách, napokon, kedysi to bývalo samozrejmosťou, len teraz ako sme sa presťahovali do miest, sme sa od tohto modelu odseparovali, čo je podľa mňa škoda. U nás doma to máme tak, že moja mama býva s nami, a hoci je to niekedy náročné, myslím, že to má v konečnom dôsledku viac prínosov. Je to vlastne výzva pre nás všetkých učiť sa od seba niečo navzájom – mladší od starších, starší od mladších a v neposlednom rade aj od tých najmladších, teda od detí. Nie vždy musíme súhlasiť s tým, čo starí rodičia robia, ako sa správajú k deťom. A hoci sú neraz iní, než by sme si predstavovali, je vlastne učenie sa trpezlivosti a tolerancii – nielen voči sebe navzájom, ale aj k ostatným, nejakým spôsobom iným, ľuďom. Ak by sme kontaktu deťom so starými rodičmi bránili, myslím, že by boli ochudobnené.
Miriam Ela Šípošová, Bratislava

Škoda, že starí rodičia nebývajú bližšie

Radka s manželom a deťmi.

Foto: Radoslava Kaščáková

Starých rodičov máme na východe Slovenska, a sme z tých, čo by od nich aj uvítali viac pomoci. S manželom pracujeme obaja v zdravotníctve, denné, nočné, striedame sa a plátame všetko, ako vieme. Isteže, keď sme potrebovali postrážiť deti, tak starí rodičia vždy ochotne prišli, ale predsa len, niekedy si s manželom hovoríme, ako by bolo fajn ísť večer len tak von vo dvojici alebo niekam na víkend... Starí rodičia však nemôžu chodiť príliš často vzhľadom na vzdialenosť. Teraz, ako deti rastú, je ale všetko už jednoduchšie – majú 9 a 11 rokov, chodia už samé do školy, viac vecí zvládnu sami. No a, samozrejme – v lete radi trávia prázdniny na východe u starých rodičov. Majú dobrý vzťah, čomu sa tešíme.
Radoslava Kaščáková, Dunajská Lužná

Soňa Pekarovičová.

Foto: archív Sone Pekarovičovej

Snažím sa dať prarodičom priestor, aby si užili svoju jedinečnú rolu

Úprimne, nie je mi príjemná predstava vnímať medziľudské vzťahy ako povinnosť. Samozrejme, život prináša mnoho farieb do života a vzťahy sú rôzne. Ja osobne vnímam vzťahy starých rodičov s mojimi deťmi ako dar. Starí rodičia sú významnými osobami v živote detí. Dokážu im dať mnoho lásky úplne osobitého charakteru. Som presvedčená, že sa to môže diať, len ak im to je umožnené.

Nemyslím si, že majú starí rodičia povinnosť sa starať a angažovať. Skôr sa snažím, aby vzťahy medzi nami boli také, aby to chceli robiť. To v sebe však prináša tému kompromisov, pretože oni nie sú mnou. Často robia veci úplne inak. A tak hľadáme kompromisy vo svojich očakávaniach či presvedčeniach o tom, čo je pre deti dobré. Naučila som sa akceptovať túto stránku.

Aj keď sa na všetkých témach nezhodneme, vieme sa navzájom rešpektovať. A to je pre mňa dôležité. Snažím sa starým rodičom dať priestor, aby si mohli užiť svoju jedinečnú rolu. Niekedy sa o nej vraví, že je to „bezhraničná láska bez ťarchy zodpovednosti“. A tak preberám svoju časť zodpovednosti za to, aby moje deti a ich starí rodičia mali dostatočne veľký priestor pre takúto formu lásky.
Soňa Pekarovičová, Nové Mesto nad Váhom

Eliška s babičkou z otcovej strany.

Foto: archív Dariny Kučerovej

Záleží na vzťahu mamy a babky

Vzťah babka-mama-vnučka sa nedá jednoducho definovať. Myslím si, že záleží na vzťahu medzi mamou a babkou. Ak je dobrý, vzťah medzi babkou a vnučkou je tiež pekný a babku nikto nemusí nútiť, aby pomáhala. Žiaľ, sú aj babky, ktoré nemajú dobrý vzťah so svojou dcérou a sú natoľko tvrdohlavé, že tieto zlé vzťahy ťahajú aj do vzťahu so svojou vnučkou a nezaujímajú sa o ňu. A sú rodiny, kde si mama nepraje, aby sa babka stretávala s vnučkou, aj keby chcela. Celé je to podmienené komplikovanými vzťahmi v rámci rodiny a každá rodina to má inak.

Osobne nesúhlasím s tým, aby bola babka do čohokoľvek nútená. Ani do starostlivosti o vnučku, ak to nechce. Zároveň by mala babka tak nejak vycítiť hranicu, pokiaľ môže zasahovať svojím konaním do chodu rodiny. Ako sa hovorí Všetkého veľa škodí. Asi takto nejako by to mohlo byť. Môj vzťah s oboma babkami je dobrý a obe babky sú rady s Eliškou a vždy, keď potrebujeme, sa rady postarajú. U nás pohoda. Občas síce nevedia babky odhadnúť, čo dieťaťu už netreba (sladkosti, hračky), ale to sú také bežné riešiteľné problémiky.
Darina Kučerová, Bratislava

Darina Kučerová s mamou.

Foto: archív Dariny Kučerovej





Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Výchova a vzťahy - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >